Národom „rešpektovaný“ premiér podľa médií splnil sľub: „Muzikál Bedári zaujal premiéra Eduarda Hegera (OĽaNO). Splnil sľub, ktorý dal kultúrnej obci a patril k prvým návštevníkom po uvoľnení pravidiel“.
Po tejto správe, ktorej cieľom malo byť okrem zdôraznenia toho, že náš premiér je kultúrny aj podčiarknutie faktu, že sa zaujíma o osudy umelcov v tejto ťažkej dobe. Časť národa si ale môže myslieť, hlavne tá, ktorá musí tvrdo pracovať, aby mala čo do úst, že radšej miesto snobského podujatia, si mal prečítať originálne dielo Victora Huga. Akokoľvek kvalitne zinscenovaný muzikál bude totiž len slabým odvarom pôvodného diela, kde sú umelecky stvárnené všetky detaily toho, čoho je kapitalistický systém schopný, a aké sú dôsledky sociálnej nespravodlivosti. Možno by premiér pri čítaní prezrel a zistil, kam sa pod jeho vedením rúti Slovensko. Zaliečanie umelcom sa dá pochopiť. Jeden premiér nikdy nevie, kedy ich zase bude na tribúnach potrebovať.
Napriek tomu sa v ňom mohlo aj po vzhliadnutí komerčného muzikálu niečo pohnúť. Treba sledovať médiá, možno už v najbližších dňoch pôjde skontrolovať aj pôsobisko svojho straníckeho šéfa a navštívi pritom tiež Hollywood Burger Ivana Beloviča, ktorý sa odmietol podriadiť protipandemickým pravidlám. Tam zistí, ako sa darí obyčajným slovenským podnikateľom, ktorí si nedajú skákať po hlave a s nebývalou vervou sa pustí do čítania sociálno-kritickej literatúry.
Ak sa to stane, môžme konštatovať, že návšteva divadla splnila svoj výchovný cieľ. Potom stačí ešte, aby si prečítal Čenkovej deti, Mamku pôstkovú a je celkom možné, že za pripravovanú Obrannú zmluvu s USA nezahlasuje. Pretože vybudovanie vojenských základný na Slovensku môže spôsobiť ešte väčšiu neistotu na trhu s energiami, a tým aj rasť cien a americkí vojaci sa môžu k našim vodným zdrojom začať správať ako k rope v Sýrii, čo bude znamenať prinajmenšom ešte väčší hlad a chudobu.
Bedári V. Huga boli v minulých dobách povinnou literatúrou. Pochybujem, že sú aj teraz, a keď aj sú, predpokladám, že s výkladom, že sociálne hrôzy popísané v románe sú dôsledkom blokády Ruskou cárskou flotilou. Aj literatúra sa stáva nástrojom politického boja. Z týchto dôvodov sa nám pripomína Orwellov dystopický román 1984, pretože údajne popisuje totalitný režim v Sovietskom zväze, ale Londonova Železná päta, napísaná o pár desaťročí skôr a bola nepochybne inšpiráciou pre Orwella, popisujúca ako dystopiu kapitalizmus v USA, ktorú zničila socialistická revolúcia, sa ignoruje. Jednoducho ideologicky nevyhovuje.
Pre tých, ktorí román V. Huga čítali niekedy veľmi dávno, pripomeniem jeho hlavné postavy, ako ich charakterizovala Wikipédia. K jednotlivým postavám som dopísal úplne spontánne poznámky do zátvoriek. Je vidieť, že aj v tomto prípade platí motto našej stránky, ktorým je výrok modistky Márie-Antoinetty, slečny Bertinovej: Keď svojou obratnou rukou omladzovala starý klobúčik, zvolala: “ Skutočne nové je len to, na čo už sa zabudlo“.
Postavy
- Jean Valjean (Fico) je bývalý trestanec (predseda vlády), ktorý strávil 19 rokov na galejách za ukradnutie chleba a viacnásobné pokusy o útek (prihadzoval kšefty svojim spolustraníkom, ktorí nakoniec našťastie zutekali s Pelem). Po jeho prepustení na slobodu mu bol vydaný žltý pas (nebol, alebo bol mu vydaný kovid pas?), ktorý ho do smrti označoval ako trestanca a spoločnosť ho za to odstrkovala (po prevrate organizovanom Farskou, Sorosom a spol.). V zúfalstve okradol biskupa Myriela, ktorý mu poskytol nocľah. Počas jeho úteku ho však zadržali žandári, ale biskup ho zachránil pred opätovným väzením tým, že tvrdil, že mu ukradnuté strieborné svietniky daroval. Tento milosrdný čin Valjeana prinútil prisahať, že zvyšok svojho života zasvätí konaniu dobra (záchrane slovenského národa). Počas nasledujúcich rokov používal viacero pseudonymov, ako napríklad Madeleine, Leblanc a Fabre (Hranol a podobne)
- Javert, (Mikulec a Kolíková v jednej osobe) nemilosrdný inšpektor, ktorý roky posadnuto prenasleduje Valjeana (Fica) v snahe dolapiť ho za porušenie jeho podmienečného trestu. Narodil sa vo väzení, matke jasnovidke a otcovi trestancovi. Je to fanatický morálny absolutista, ktorý nadovšetko stavia zákon (to určite nie). Je hlavným antagonistom príbehu.
- Fantine (pani Úprimná) bola krásna, chudobná žena, ktorú v tehotenstve opustil jej milenec a bola nútená uchýliť sa k prostitúcii (zapredať sa svojmu národu a za judášsky groš spolupracovať s cudzou mocou) aby uživila svoju dcéru Cosette (aby sa z nej stala manekýnka).
- Cosette (stelesňuje slovenský národ), pôvodným menom Euphrasie, je dcérou Fantine, ktorá v detstve vyrastala v domácnosti nečestných a krutých Thénardierovcov (Maďarov a Čechov), ktorým za to Fantine platila neustále sa zvyšujúce poplatky nevediac, v akých krutých podmienkach Cosette v skutočnosti žije. Po smrti Fantine sa o ňu Valjean začne starať ako o vlastnú dcéru.
- Manželia Thénardierovci (naši milí oligarchovia?) sú lakomí, nečestní majitelia krčmy, ktorí k sebe uchýlili mladú Cosette a neustálimi klamstvami za to finančne zdierali Fantine. Neskôr prichádzajú o krčmu a snažia sa uživiť rôznymi nečestnými spôsobmi, ako napríklad vydieraním Valjeana. Sú hlavným komickým prvkom príbehu a častým zdrojom humoru.
- Marius Pontmercy (Šeliga), mladý študent, ktorý sa zapája do protimonarchistickej rebélie (zosadenie vládcu Fica). Zamiluje sa do Cosette (slovenského národa, jeho liberálnej časti), s ktorou sa na konci príbehu ožení (čo bude náš koniec)
- Biskup Myriel (Žilinka?), starý, milosrdný, asketický kňaz, ktorý klamstvom zachránil Valjeana pred uväznením potom, ako ho Valjean jednej noci okradol. Valjean prisahal, že bude zvyšok svojho života konať len dobro.
Netvrdím, že by si premiér klasické dielo V. Huga Bedári takto nejak aktualizoval a poučil sa z neho, no vylúčené to nie je. Uvidíme.
