Každý si určite všimol koľko lásky, pozornosti, sebaobetovania venujú majitelia psov svojmu miláčikovi. Toľko energie, času, peňazí mnohí nevenujú ani svojim deťom alebo starostlivosti o svojich starých rodičov. Cudzích príslušníkov ich druhu radšej nespomínam.
Po čase sa pes a jeho majiteľ vo väčšine prípadov začnú podobať a nie je to vôbec vzácnosť, že je to ten štvornohí najlepší priateľ človeka, ktorý sa stane hlavou rodiny. Po čase sa začne pán psa pozerať na svet psími očami. Nie je to empatia. Po čase človek a pes začnú vytvárať jeden organizmus.
Ponúka sa nám jedno vysvetlenie na základe učenia o karme. Pes je inkarnovaná duša človeka, ktorému počas života jeho majiteľ nejak ublížil – stačilo, že mu nerozumel, alebo nechcel pochopiť jeho potreby. Teraz to takto spláca a zdokonaluje sa, aby sa už v ďalšom živote na tomto svete nezjavil ako niekto, ktorého denno denne riadi a vyučuje pes.
Únik z kolobehu životov je nesmierne ťažký.
Psa nemám, ale viem, že v budúcom živote, ak vôbec bude, tam na mňa už dlho čaká zavýjajúca svorka dobermanov.
Nemám veľa času to zmeniť.
Skús sa zamyslieť, či niekde v diaľke tiež nepočuješ aj ty ten štekot najlepšieho priateľa človeka.
Ak áno, potom si aj pochopil prečo ním je.
