Pán štátny tajomník MZ SR, podľa aktuálnych správ končí s biznisom s MOM. Jeho politický súputníci mu tlieskajú, už nie je v konflikte záujmov. Toto jeho gesto mi ale pripadá, ako odgrgnutie si po tom, čo s plným bruchom a s bohatou výslužkou sa zdvihol od stola. Neostáva mi nič iné ako poželať: „Na zdravie, pán štátny tajomník!“
Pani ministerka spravodlivosti má toho za úškami asi dosť, ale určite sa tak rýchlo nenabalila. Preto je aj neprimerané, aby musela komplikovane vysvetľovať svoje poklesky. Určite to ustojí. Jej na zdravie nemôžem zaželať, bolo by to morbídne. Chcem jej totiž popriať, aby ju nechodil strašiť generál.
Pán minister zahraničia a obrany sa budú kajať, čo nevidieť, dúfajme len, že to nebude za podiel na III. svetovej. To by vlastne bolo úplne zbytočné. Neviem, či škorpióny a podobná im háveď, by toto posolstvo pochopili (bystrému čitateľovi určite neunikla chyba v slovoslede).
V podobnom duchu aktívneho kajania sa politikov, by sme mohli pokračovať celou vládou, parlamentom, vládami minulými a v budúcnosti to asi tiež nebude lepšie. Tie psy s mäkkým aj tvrdým i totiž stále nechápu, že aj napriek tomu, že štekajú, karavána, čo vezie politikov a ich korisť, pôjde stále neohrozene ďalej. Občas sa zastaví, keď drzí štekot psov prehluší oslavné fanfáry, aby sa počas občerstvovania ostatných súputníkov mohli verejne za potlesku davov kajať.
Zdroj: David Maurice Smith, GeoJe zaujímavé, ako inštitút kajúcnika začali politici efektívne, preventívne využívať. Kto si myslí, že dôvodom je obava z kolúznej väzby niekedy v blízkej budúcnosti, veľmi sa mýli.
Toto je staronový trend v oblbovaní a upokojovaní más. Arogantne privedený do dokonalosti. Spomeňte si, ako ste obmäkčili mamičku, keď ste niečo vyviedli a ešte pred výpraskom ste začali srdcervúco revať. Pravda, v tomto prípade, to vždy nevyšlo. Politici podobné niečo skúšajú na nás a zatiaľ veľmi úspešne.
Horšie bude, keď sa hore uvedené spôsoby prenesú medzi pospolitý ľud. To sa nám môže ľahko stať, že nám niekto rozbije nos a povie: „Prepáčte“.
Ak nám vtedy trkne, že toto nie je ten pravý kajúcnik s ktorým si to treba vybaviť, je nádej, že karavána v búrke, čo príde, uviazne v tekutom piesku a bude čas, aby si hladné a vysilené psy vyrvali, čo im patrí.
