Dnes mi s týmto názvom prišlo video, v ktorom robotník na stavbe zatĺkal klince holou dlaňou. Spomenul som si, že také niečo som už niekedy videl na vlastné oči. Priateľovi, čo mi poslal video som odpísal, že takto klince zatĺkal jeden Nemec, ktorý bol počas vojny v Kriegsmarine. Námorník nechcel o svojich zážitkoch z vojny vôbec rozprávať. Bol mlčanlivý, drobný, ruky mal malé, skôr ako lekár, alebo farár. Žiadna stolárska laba. Lakeť si oprel o stôl a otáčavým pohybom zarazil klinec do stola. Čakal som, že mu hlavička klinca prejde cez ruku. Dosku stola neprerazil, ale by si musel poriadne buchnúť ťažkým kladivom, aby bol klinec tak hlboko. Stôl bol z masívu v kuchyni reštaurácie v kúpeľnom mestečku Bansin na ostrove Usedom v NDR, kde sme s priateľmi brigádovali ako pomocné sily, námorník bol sezónny údržbár. Na promenáde letoviska som sa stal veľmi populárny, lebo keď prileteli čajky, zameriavali sa ich nálety hlavne na mňa. Dostalo sa to časom do takého štádia, že malé deti si zo mňa robili srandu. Ukazovali hore a kričali „Jaro Möwen“.
Vzniklo to tak, že pri prvom nálete čajok som si cez hlavu pretiahol pracovný plášť, čo vyvolalo úžas u na káve sediacich Nemcov, ktorým pozdravy od čajok padali rovno do kávy a na poobedňajšie zákusky. Boli otrlí, väčšinou dôchodcovia, ktorí si pamätali ozajstné nálety. Niektorí, keď si to všimli, zhnusení v pokoji odišli, pár vitálnejších išlo kávu reklamovať. Vtedy som sa tváril, že nerozumiem, ukázal som prstom hore povedal Möwen a pokrčil plecami zhrbenými v bielom, miestami čajkami vyzdobenom plášti. Nikto z nich sa nesťažoval vrchnému. Z toho som mal pasiu zase ja – brigádnik – Abräumer použitého riadu. Ten obranný manéver s plášťom som pre potešenie detí a aj dospelých urobil zakaždým, keď niekto zakričal „Jaro, čajky“.
Zo súčasnej perspektívy, byť dočasným miestnym bláznom je bohumilá činnosť, stále lepšia, ako byť hviezdou v politike, všetkým na smiech, ktorý postupne prerastá do plaču a zúfalstva, a keď občas sa mu niečo dobré pre ľudí podarí vykonať, všetci sa zomknú, aby to prekazili.
Len na tú kávu a zákusky na pláži tak skoro asi nepôjdeme, ale to nám asi najmenej chýba.
Z tejto spomienky môže vyplynúť ešte poučenie:
Svetoznámy rakúsky filozof, teoretik vedeckého poznania a historik vedy K. P. Feyerabend /1924 – 1994/ je známy princípom „anything goes“. V svojom slávnom diele Rozprava o metóde v úvode cituje pre niekoho prekvapivo V. I. Lenina, o ktorom som kedysi počul, že odpovedal tomu, kto mu tvrdil, že hlavou múr neprerazí, že keď je múr zhnitý, stačí doň strčiť a zrúti sa sám.
Pri správnej technike všetko ide, ako to dokázal aj ten nemecký mariňák. Musíme vedieť ako a kde správne udrieť. Potom, čo treba, prerazíme.
Nie všetko padajúce zhora vieme včas správne identifikovať. Očakávame mannu, ale často je to exkrement. Pozdrav od čajky v káve vypijeme, a keď o tom nevieme, pravdepodobne sa nám nič nestane. Ak niečo prichádza z hora, ako bonboniéra zabalené do rôznych farebných papierikov ľudomilných fráz, na ktoré sme neprimerane vnímavý, treba byť v strehu!
