Nie je facka ako facka. Nemyslíme intenzitu, techniku, ale to, že komu a kto. Keď LGBT+ aktivista, ktorý so svojimi kumpánmi narušoval pokojný protest pred divadlom P. O. Hviezdoslava a jednu vlepil dôchodcovi, bratislavská kaviareň blahom chrochtala, mrochta bola ticho (nešlo o chránené etnikum), zopár odvážnych politikov pobúrene reagovalo. Mestská polícia si vyslúžila pochvalu, pretože aktivistov poslala schladiť si hlavy do Teplárne.
Jednu vraziť provokatérovi na tlačovke Smeru je neprípustné. Preto je to ideálna príležitosť pre politikov, aby dokázali, akí sú oni štátnici na úrovni, a aby mohli národu (podľa slov riaditeľky spomenutého divadla nekultúrnemu národu) pripomenúť, že násilie nepatrí do politiky. No keď sa kántria Slovania navzájom v dôsledku aj ich politiky, to im ani trochu nevadí. Tiež si nespomenú, čo sa dialo pred pár dňami pred divadlom P. O. H, že expremiér kopol do bývalého ministra, ktorý sa ešte nedávno liečil na veľmi vážnu chorobu a taký kopanec ho mohol zabiť. Policajtom neprekáža jeho jazda po chodníku a ani to, že narušil predtým riadne ohlásené podujatie. Veď prečo, keď každý prostriedok na vykorenenie „zlodejov“ a „mafie“ je vedením vopred posvätený.
Faktom je, že reakciou na provokáciu nebola výchovná facka, ale direkt do nosa provokatéra. Jediné šťastie pre inzultovaného bolo, že sila úderu nezodpovedala túžbe všetkých našincov urobiť presne to isté za to všetko, čo stihol napáchať. Bola by to jeho posledná „atómofka“.
Sme proti násiliu, ale pre určité nenapraviteľné kreatúry je škoda dobrého slova.
