Chodíte po lese hodiny a nájdete tri – štyri červivé suchohríby. Keď sa unavení blížite na parkovisko k autu, ktorým vás doviezol priateľ, pred vami zaparkuje jeden terénny WW a BMW, vystúpia z nich chlapi, ktorí si do lesa vykračujú s takým sebavedomím v kroku a v tvári, ako keby išli nakupovať do Lídla. Máte z toho dojem, že za hodinu sa budú vracať s plnými košmi.
Podobne takto sebavedome nastupovali na svoje posty po voľbách naši súčasní páni a dámy z verejných domov do verejných budov. Medzitým bolo sucho, hríby sa rozhodli, že budú rásť inde, preto sa naši páni začali hádať o miesta kde predtým rástli a o tých pár húb, ktoré našli. Najhoršie z toho ale bolo, že sa tam stretli s medveďom, ktorí nemal pochopenie, keď sa začali rozťahovať v jeho teritóriu.
Čo nevidieť ich horár vyženie z lesa a tí, ktorých neroztrhal medveď, si ani tú trochu dreva na kúrenie nestihnú zobrať so sebou. Budú radi, keď si zachránia holé životy. Samozrejme domov pôjdu celí potrhaní peši, pokiaľ si nevyprosia trochu nafty z bridlicovej ropy od Amíkov v Kuchyni.
Preto nechodím do vojenských lesov na hríby ale na prechádzku. S medveďmi nemám žiadne problémy. Domáce medvede iba chválim a s tým ruským mám aj tak zakázané sympatizovať. Horára vždy pekne pozdravím.
