Pokiaľ nie si mladým nedoukom, ktorý je hlboko presvedčený, že ním začala politika, ochrana životného prostredia, ekonómia a podobne a dovolil si si niekedy dobromyseľne tvrdiť, že aj pred rokom 1989 (a nielen pred týmto rokom, stačí napr. povedať za Mečiara …) sa robilo niečo dobre, určite si bol tými, čo sa pokladajú za „in“ označený ako niekto, kto trpí spomienkovým optimizmom.
Čo vlastne ten spomienkový optimizmus je?
Použil som ten „najrelevantnejší“ súčasný zdroj informácii Google, a ako na prvú som narazil na túto informáciu:
Ako som neskôr zistil, išlo o úryvok z jedného blogu. Jeho autor bol asi zatvorený v gulagu, preto sa mu nedivím, že minulý režim, zo srdca nenávidel.
Vo vyhľadávači celkom hore bol vtedy aj článok v aktualitách.sk, kde akýsi Fábik definuje tento termín:
Príkladom je spomienkový optimizmus na život v komunistickej diktatúre. Mnohým ľuďom dnes podľa Fábika chýbajú sociálne istoty a naliehavo po nich túžia. S nostalgiou spomínajú na časy, keď ich štát dotoval na mnohých frontoch, a zároveň prehliadajú prázdne regále v obchodoch, neefektívnu výrobu, podpultové podplácanie mäsiarov či iných obchodníkov, korupciu v rôznych oblastiach života, neslobodu alebo obmedzovanie ľudských práv.
Keď som si Fábika prelustroval, zistil som, že je úspešný pedagóg na Fakulte psychológie Paneurópskej vysokej školy v Bratislave.
Vtedy som pojal podozrenie vzhľadom na vyššie uvedený fakt, a že som nenašiel žiadnu serióznu literatúru, kde by sa spomínal tento fenomén:
Vymysleli si spomienkový optimizmus len preto, aby mohli označiť všetkých tých, čo chvália socialistickú (teda aj akúkoľvek inú, okrem tej žiarivej, ktorú už oni nám pripravili) minulosť za chorých, aby len ich výdobytky boli pokrokom. Chcú zabrániť porovnávaniu!
Prosím všetkých, aby toto moje na prvý pohľad konšpiračné zistenie zobrali vážne a zamysleli sa, či by to v skutočnosti nemohlo byť tak.
Samozrejme som sa s týmto zistením neuspokojil a hľadal som ďalej: commemorative optimism – nič, memory optimism – to by mohlo byť asi ono – Google poskytol odkazy na rôzne články z minulosti. Teda nejde vôbec o výmysel súčasnosti.
Spomienkový optimizmus sa teda využíva dlhodobo, podobne ako výčitky svedomia, na zastrašovanie más a politický boj!
Ak vám niekto povie, že trpíte spomienkovým optimizmom preto nezúfajte, pretože ide o manipuláciu.
V jednom majú pravdu, tí čo nás častujú spomienkovým optimizmom:
skúste povedať manželke, že ten včerajší obed u známych, ktorých nemá dvakrát v obľube, bol lepší ako ten jej dnešný.
Zdroj
https://www.politickapsychologia.sk/
PhDr. PaedDr. Dušan Fábik, PhD.
Pracujem ako psychológ a lektor v súkromnej psychologickej praxi. Súčasne pôsobím ako vysokoškolský pedagóg na Fakulte psychológie Paneurópskej vysokej školy v Bratislave.
https://www.tandfonline.com/doi/pdf/10.1080/00221325.1967.10533712
Doplnok
Odoslané: 30. júla 2024 6:25
Komu:
Predmet: Fwd:
Erinnerungsoptimismus
Michal Zoldy
33 min ·
Zdieľané s Vaši priatelia
VIDÍM TO INAK AKO PREMIÉR
Robert Fico má pre mňa dosť nepochopiteľnú tendenciu idealizovať si u nás politiku, politikov a politickú kultúru v období pred tridsiatimi rokmi, prípadne ešte aj pred takým štvrťstoročím. Neviem odkiaľ berie súčasný premiér ten spomienkový optimizmus, že také ostré názorové rozdelenie, aj keď tu boli dva hlavné nezmieriteľné tábory ako bol Mečiar s Dzurindom a ich strany, predsa len nebolo, že to tu vtedy boli všetko samí veľkí politici s inou kultúrou a nebojovalo sa tu v politike tak ostro a neférovo ako dnes.
Nie je to pravda. Ako priamy aktér diania som tu v pozícii aktívneho printového a televízneho politického komentátora videl, hodnotil a komentoval dianie presne tak, ako to robím dnes. S tým rozdielom, že som vtedy na rozdiel od R. Fica stál na strane HZDS a Mečiara, teda na opačnej strane ako dnešný premiér, ktorý na sneme SDĽ ako mladý razantný sociálny demokrat vyhlasoval v roku 1998, že s Mečiarom jeho ľavica nikdy nepôjde, nemá s HZDS absolútne nič spoločné, že je nutné postaviť široký blok proti nedemokratickému Mečiarovi a treba brániť televíziu Markíza proti Mečiarovi bok po boku s Dzurindom. Rozdiel oproti dnešku bol iba v tom, že tu vtedy ešte neboli sociálne siete, ale národ bol rovnako nezmieriteľne rozdelený, rovnako hecovaný Sorošovcami a médiami, vládla tu v politike rovnaká zúrivá nenávisť a medzinárodné podrazy živené zo Slovenska ako v súčasnosti, a samotný Robert Fico patril vtedy bohužiaľ do iného košiara, ako dnes. Idealizovať si pri pohľade späť Dzurindu, Mikloša, Migaša, Kukana, dokonca aj vtedajšieho Čarnogurského, Duraya, Csákyho, Šebeja, Duku Zolyomiho, Mikloška a spol. ako politikov s vyššou kultúrou a nebodaj dokonca s veľkým osobnostným formátom je absolútne neopodstatnené. Fico to asi robí len preto, že vtedy s nimi nebojoval. To prišlo až neskôr, po roku 2002, kedy tá „demokratická“ pro-západná partia spolu s tretím sektorom a médiami otočila ostrie svojej nenávisti proti samotnému Ficovi a jeho Smeru. Už im nevyhovoval, už ho nepotrebovali, už nemal posvätenie nedotknuteľnosti z kruhov okolo Mesežnikovovho IVO….. čiže spoza Atlantiku.
V politike sa v minulosti robili rovnaké špinavé podrazy a svinstvá, ako dnes. Vedel by som o tom písať knihy. Ak neveríte, pozrite sa na Dzurindu, koľko agresívnej politickej nenávisti je stále v ňom. Vtedy proti Mečiarovi, dnes proti Ficovi. Nie, boli to presne rovnakí bezcharakterní podrazáci ako je dnes Michal Šimečka, Grohling, Kolíková, Naď, Matovič, Remišová a spol. Žiadny iný formát tí vtedajší nemali oproti dnešnej opozícii a tí dnešní bojujú presne rovnakými agresívnymi zbraňami aj so špinavou pomocou zahraničia, ako tí minulí.
Je tu ale predsa len jeden dosť veľký rozdiel, a tu budem teraz veľmi otvorený. Mečiar si vážil novinárov, publicistov a komentátorov, ktorí sa nenechali kúpiť Sorošom a nebehali pravidelne na istú veľkú ambasádu po inštrukcie a podporou. Ja som dokonca ako známy novinár, tlmočník a prekladateľ na jeho žiadosť tlmočil jeho rokovania v centrále HZDS so zahraničnými návštevami a veľvyslancami. Keď sa v roku 2005 Mečiar sťažoval, že STV do Hríbovej relácie Pod lampou volá vždy rovnakú nenávistnú zostavu hostí a vedenie STV mu ponúklo, aby teda HZDS poslalo do tej relácie niekoho s iným názorom, Mečiar sa okamžite telefonicky obrátil na mňa a ja som v tej relácii napokon bol – v zostave jeden proti trom (M. Zoldy versus Martin Šiemčka, Štefan Hríb a Rado Baťo). Váži si Robert Fico novinárov z alternatívy za to, ako mu pomohli vyhrať parlamentné voľby…..vie vôbec o nich? Venuje im v rekonvalescencii keď má na to po večeroch čas aspoň tichú spomienku, alebo na nich, na rozdiel od Mečiara, zabudol. Stavím sa, že Robert Fico nemá ani šajn, že napríklad ja existujem a že ho už plných 22 rokov bránim nielen tu ale aj voči zahraničiu. A nielen ja, aj iní charakterní a nezlomní kolegovia s chrbtovou kosťou.
Na rozdiel od Roberta Fica (som od neho o 11 rokov starší) si ako podpredseda Združenia slovenských novinárov v rokoch deväťdesiatych veľmi dobre pamätám, aký „formát“ mali vtedajší „demokratickí“ politici a viem, že niet na nich čo obdivovať, chváliť, či dokonca dávať tým dnešným za vzor. Spomienkovým optimizmom zásadne netrpím a mám preto aj plný novinársky a komentátorský archív svojich článkov a televíznych vystúpení. Medzi Dzurindom s SDKÚ-DS a Šimečkom s PS nie je žiaden rozdiel! Zobuďme sa, aj vy v tej spiacej centrále na Súmračnej, a netrpme zbytočne kolektívnym spomienkovým optimizmom. Nie je namieste.
