Olinka celá pobúrená mi oznámila, že v rámci lex Fico si chcú naši „sociálne cítiaci“ politici prepašovať rentu pre predsedu vlády a predsedu parlamentu. Týmto to určite neskončí, s jedlom rastie predsa chuť aj tu platí, že je blížia košeľa ako kabát. Dôchodcom niečo nasypú a sebe prihrajú desaťtisíce. Už len spomenúť ďalšie benefity v týchto časoch pre politikov je nevýslovná drzosť, zneužitie naivity voličov koaličných strán a samozrejme tiež bravúrna prihrávka na smeč opozícii. Keby aj nebola kríza, predstavte si, že sa dákemu oligarchovi sa budeme skladať ešte na celoživotné rentu, ako keby už nemal dosť. Premiéra Fica to určite nenapadlo, za tým bude najskôr niekto taký ako predseda Danko. Jednoducho si chce kompenzovať finančnú stratu, ktorú utrpel, keď sa rozhodol neuspieť ako europoslanec a venovať sa radšej doma blahu občanov. Som veľmi zvedavý koľko pošlú zo svojich nehoráznych príjmov naši slávni europoslanci aspoň na podporu svojej rodnej strany a tým, po koho chrbtoch sa dostali do vysneného Bruselu. V tejto súvislosti ma napadlo, že keď som svojho času kandidoval na starostu Petržalky, som mal jeden z bodov volebného programu, že rozdiel medzi mojich vtedajším platom a platom starostu dám na dobročinnosť. Poviete si sľuby sa sľubujú a blázni sa radujú. Myslel som to smrteľne vážne. Predstavte si, že by som bol prvý politik, ktorý urobil takéto gesto, možno aj prvý na koho by bol spáchaný na Slovensku atentát. Odvtedy takýto prísľub dal jeden politik, ktorého podozrievam, že tento môj nápad nepokladal za až tak bláznivý, tiež ako ja neuspel.
Plat politika by sa mal striktne odvíjať od životného minima, aby mali motiváciu, niečo pre bežných ľudí robiť. Zatiaľ majú jediný motiváciu udržať sa pri koryte. Ideálny je pre nich Brusel, kde ich nik nevidí a ani nepočúva, preto určite tam s počtom kresiel poslancov niečo vymyslia.
