To, čo sa podarilo dostať Huliakovi na verejnosť, nemá v novodobej histórii Slovenska v oblasti boja s korupciou obdoby. Všetkým tým nenápadným bojovníkom proti tomuto nešváru, ktorí neboli ocenení Bielou vranou s radosťou poskočilo srdce (Aby ste tomu rozumeli, ocenení mohli byť iba tí progresívne zmýšľajúci, pre ktorých sa takto pripravovala, humánnym spôsobom, cesta do politiky).
Nadšené ale nemohli byť mimovládky, ktoré majú toto v náplni práce, pretože ony používali boj proti korupcii najmä ako doplnkový nástroj politického boja a Huliak sa chytá práve klepnúť po prstoch tým, ktorých nekalé praktiky pre nedostatok kapacít nemohli odhaliť.
Huliak iba naznačil, na čo sa chystá. Či sa mu podarí svoje plány zrealizovať, už prestáva závisieť od Čaputovej, ochranárov a progresívcov, ale zatiaľ latentných zlodejov a korupčníkov, ktorí mu naoko tlieskajú a v duchu ho preklínajú. Nebude ťažké uhádnuť o koho ide.
Každé ministerstvo, a nielen ono, by si vyžadovalo reprezentanta takéhoto plemena bojovných politikov (nechcel som rovno povedať pitbulla). V prípade, že sa takýto človek dostane aspoň na jeden rezort a urobí poriadky, potom buď ho po krátkej dobe odvolajú z funkcie, v lepšom prípade skrátia reťaz, alebo nastane, dúfajme, pod tlakom verejnosti dominový efekt.
